Výraz situational awarness by sa dal preložiť ako „situačné povedomie“, alebo „vnímanie situácie“. Zložito: ide o schopnosť rozpoznať, interpretovať a predvídať situáciu s cieľom prijať primerané rozhodnutia a konať v súlade s danými podmienkami. Jednoducho: nepozerajte do mobilu keď kráčate večer po ulici, lebo dostanete facku a prídete aj o ten telefón.
Byť v strehu a dávať pozor na svoje okolie nepovažujem za prejav paranoje. Veď presne to vlastne robíme vždy, keď šoférujeme. Alebo aspoň by sme mali. A teraz si to prenesme do kontextu bezpečnosti, obrany a celkovo zvládania krízových situácií. Ono je to vlastne veľmi jednoduché – pokiaľ nevnímam svet okolo seba, nedokážem rozoznať zmenu v „systéme“, nevšimnem si hroziace nebezpečenstvo. A výsledkom bude veľmi oneskorená reakcia na dajme tomu útok voči mojej osobe. A vrátim sa ešte k tomu šoférovanie – veľa krát by práve skoršia reakcia dokázala zabrániť nehode. Tak isto skoršia reakcia dokáže zachrániť náš majetok, zdravie a život.
Tým, že budete svetom kráčať s hlavou vztýčenou a sledovať svoje okolie, sa zároveň stávate „ťažším cieľom.“ Už len to, že si všimnem potencionálneho zlodeja ho vo väčšine prípadov dokáže odradiť. Veď každý keď môže, si prácu uľahčí. Platí to aj o páchateľoch trestných činov. A tým, že si ich všimnete vďaka otvoreným očiam a hlave hore, im tú prácu sťažujete. Ak môžu, vyberú si skôr jednoduchšiu obeť. Mám s tým aj osobné skúsenosti, ale to je skôr na osobnú diskusiu pri terčoch na strelnici.
Ako dieťa som veľmi rád čítal knižky, čo mi aj ostalo a hrával sa na postavy z tých kníh. Čo mi do určitej miery tiež ostalo. A tam niekde sa rodili začiatky môjho situačného povedomia a sledovania sveta naokolo. Hrával som sa totiž na súkromného detektíva. Sledoval ľudí v odrazoch výkladov, snažil sa zapamätať si autá susedov, skúšal som odhadnúť zamestnanie ľudí podľa oblečenia. A aj toto mi z časti ostalo. Po ulici nechodím zhrbený. Nepozerám do zeme, nepozerám do telefónu. To sú úplné základy, od ktorých sa to odvíja ďalej.
Rád hrávam také mentálne hry sám so sebou. Napríklad – pri nakupovaní v obchode dostanem zlý bod zakaždým, keď ma iný nakupujúci prekvapí za chrbtom a ja som si ho predtým nevšimol. Vo veľkých obchodoch to býva dosť náročné, odchádzať bez zlých bodov. Ale dá sa to. Alebo – v reštauráciách (do ktorých chodím naozaj málo) sa snažím sadnúť si tak, aby som videl na vchod. Najlepšie chrbtom ku stene. Všimnem si koľko tam majú dvier, kde sú okná, poprípade hydrant/hasiaci prístroj. Podobne to mám v banke. Všímam si zákazníkov, ako sedia, kto je nervózny. Skladám si v hlave plány pre únik v prípade požiaru, streľby a podobne.
Mne takéto myslenie príde úplne prirodzené. Ja viem, je to občas zložité. Máme lepšie a horšie dni. Niekto nás nahnevá, niečo sa nám nepodarí, máme plnú hlavu informácií ktoré sa snažíme spracovať. A ešte byť pozorný na okolitý svet? Dá sa to. Ako všetko, chce to len tréning. Nič, čo by sme nezvládli však. Tentoraz to nevyžaduje fyzickú pripravenosť, len zapojiť rozum.
Všetko so všetkým súvisí. Mentálna príprava na prípadné ohrozenie by mala ísť ruka v ruke s prípravou fyzickou. Knihy, videá, tréning tela.. V starom Grécku to nazývali Kalokagatia – súlad a vyváženosť fyzickej a duševnej stránky. Každý deň máme možnosť niečo spraviť, niekam sa posunúť. Využime ju. Veď keď nastane čas na preverenie našich schopností, dostaneme sa len na úroveň nášho tréningu.